Jarmoky v Žiari nad Hronom majú 510 ročnú históriu

Kráľ Leopold I. touto listinou rozšíril v roku 1690 Sv. Krížu jarmočné práva

Jarmočné právo, teda právo konať v danom meste jarmoky bolo v minulosti dosť výnimočným, najmä tým, že ho udeľoval sám panovník a hoci bolo zdrojom značných finančných príjmov bolo prísne regulované. Napríklad nášmu mestečku v tom čase Svätému Krížu bolo takéto právo udelené až v roku 1501 panovníkom Vladislavom II /listina sa nezachovala/, ale tento povolil mestu konať len tri jarmoky ročne, pravdou je, že od tohto udelenia už trhové poplatky patrili mestu a nie zemepánovi alebo biskupovi a boli významnou finančnou pomocou mestu. Asi preto sa obrátili mešťanostovia na ďalšieho panovníka Leopolda I. v roku 1690, aby im právomoci rozšíril. Tento ich žiadosti vyhovel a povolil im konať ďalšie tri jarmoky navyše mohli konať aj tri dobytčie jarmoky a tu sa už konali nejaké určite zaujímavé obchody.

Dobytčie trhy.

Dobytčie trhy sú dnes skoro úplne zabudnuté, ale keď sa konali mali pre mesto dobrý zvuk. Dobytok hnali po cestách predajcovia a kupci na jarmok aj zo vzdialenosti 80-90 kilometrov. Predaj volov bol v v tých časoch veľmi atraktívny, rozkvitalo povozníctvo a konkrétne vo Svätom Kríži voly a vôbec hovädzí dobytok sa už dva, tri dni pred jarmokom drhol a čistil v Lutilskom potoku, patrilo to k jarmočnej atmosfére. Z tohoto obradu sa stala slávnosť, veď hocičo a za dobrú cenu sa predať nedalo. Dobytčie jarmoky ako také zanikli a dnes sa už vytratili aj zo spomienok pamätníkov.

Svätokrížske jarmoky.

Panovníkom povolené jarmoky mali len ťažko opísateľný kladný vplyv na celé okolie. Jednak preto, že sa konali na cirkevné sviatky /napr. na Sv. Jána Krstiteľa, deň Povýšenia Sv. Kríža, v nedeľu po nanebovzatí Panny Márie a podobne/ a ďalej to bolo vyústenie ročných období pri ktorom sa bolo potrebné pochváliť s výsledkami práce a premeniť jej výsledky na tak potrebné financie, no a neposledným dôvodom bolo tak prepotrebné stretávanie sa ľudí.

Sláva jarmokov a chuť zabávať sa bola taká veľká a tak ovplyvňovala aj okolité, dediny, že napríklad v susednej Lovči mohla byť tanečná zábava len v deň svätokrížskeho jarmoku.

Okolo roku 1870 sa na jarmokoch objavujú svätokrížske pečienkárky – hurkárky, dostávajú aj akýsi živnostenský list,ako oni hovoria „ipar“, slovo z maďarského jazyka a prichádzajú na jarmoky v širokom okolí so skutočnou špecialitou. Zemepisne sa najďalej dali svätokrížske pečienkárky dali stretnúť v Lučenci, v Žiline a pod. Špecialita výrobkov svätokrížských pečienkárok – hurkárok bolo v chlebovej peci v hlinených nádobách pečené mäso bez koreninových prísad a len vo vlastnej šťave, hurky zas boli pečené v horúcom vzduchu chlebovej pece, bezprostredne po dopečení mäsa. Celý proces mal prísnu receptúru. Znaky špeciálnosti mal aj samotný proces predaja, zľavy pre deti nezamestnaných ale aj stabilita ceny, úsmev, vtip.

Svätokrížske hurkárky ako ich videl svätokrížsky umelec MUDr. Július Považan /1926-2011/

V určitom období po druhej svetovej vojne sa tradícia jarmokov v Žiari prerušila, stratili sa aj svätokrížske pečienkárky – hurkárky, mám na mysli, že zanikli ako profesia. Škoda dnes mohli Slovensku v Európskej Únii uznať špecialitu „Svätokrížska pečienka a hurka“, a napríklad popri Skalickom trdelníku a Liptovskej bryndzi. Bola to špecialita najmä svojou ojedinelou technológiou.

Súčasné jarmoky v Žiari nad Hronom to je už úplne iná nová zatiaľ nespracovaná história. Jarmočníci nás lákajú úplne inými špecialitami.